Našej učiteľke Lucke

**Názov: Ďakujeme, pani učiteľka Lucka** --- **Intro** Školský zvonček ticho zvoní, čas sa lúčiť s triedou snov, v našich srdciach zostanete, aj keď vkročíme za prah škôl. --- **1. sloha** Pamätáme prvé rána, keď sme vošli nesmelí, tašky ťažké, oči veľké, trochu smutní, veselí, vy ste prišli s úsmevom, čo rozohnal každý strach, viedli ste nás za ručičku, krok po kroku každý krát. Učili ste čítať písmená, v ktorých býva celý svet, počítali sme hviezdy v príkladoch, koľko lásky môže znieť, počas prestávok i hodín ste nám tajne dávali krídla z dôvery a nádeje, nech raz vzlietnu do dialí. --- **Refrén** Ďakujeme, pani učiteľka Lucka, za všetky dni v našej štvrtej bé za povzbudenia, keď sa nechcelo nám, že sme to vždy zvládnuť mohli len vďaka vám. Keď dnes hovoríme „dovidenia“, v hrudi jemne niečo zabolí, no každá spomienka nás navždy spája, vaše slová v nás budú znieť, aj keď rok sa rozlúči. --- **2. sloha** Pamätáme kontrolné písomky, kde nám tuhla aj krv v žilách, vy ste potichu len prišli, šepli: „Dýchaj, zvládneš to, si silná,“ keď sa chyby na papieri zmenili na poučenia, naučili ste nás veriť, že aj pád je začiatok zrenia. Na výletoch pod holým nebom, v daždi, v slnku, počas hier, sme sa spolu smiali, spievali, každý deň bol nový smer, keď sa v triede slzy leskli, lebo niekto smutný bol, vy ste prišli, ticho si prisadli a smútok v smiech premenil stôl. --- **Refrén** Ďakujeme, pani učiteľka Lucka, za všetky dni v našej štvrtej bé za slová: „Skús to ešte raz, to dáš,“ za trpezlivosť, ktorú v srdci stále máš. Keď dnes hovoríme „dovidenia“, vieme, že to nie je posledný list, lebo každé vaše milé gesto v nás bude rásť a ticho rásť, až kým budeme raz rásť tiež. --- **Medzisloha** Na lavici kvietok, v zošite pár posledných čiar, pod tabuľou zrazu stojíme, každý z nás je iná tvár , v očiach zmiešaný je smiech a plač, čas ide ďalej, no vy v nás naveky máte svoj hrad. --- **3. sloha** Na nástenke visia obrázky, naše prvé veľké sny, vy ste pri nich ticho stáli, hovorili: „Ver im, sú to dary,“ každý talent, čo v nás driemal, ste sa snažili prebudiť, aby žiaden hlas, čo šepká vnútri, nemusel sa viac už skryť . Keď sme nevedeli priznať chybu, keď sme nechceli si priznať pád, vy ste učili nás ospravedlniť sa a znova vstať, vysvetlili, že známka nie je všetko,, že múdrosť rastie v nás . --- **Prechod (Bridge)** Možno raz, keď budeme starší o pár školských brán, spomenieme si na tie rána, keď bol celý svet len plán. Keď budeme stáť pred výzvami, čo budú väčšie než náš stôl, spomenieme si na váš úsmev, čo nám vždy dodával ten bol. „Neboj sa, to dáš, len skús,“ zaznie v nás váš tichý hlas, a my budeme v duchu vedieť, že ste stále kúsok v nás. --- **Refrén (rozšírený)** Ďakujeme, pani učiteľka Lucka, za štyri roky vnašej Štvrtej bé’ za to, že ste